Na margo dôležitosti znalosti materinského jazyka

Materinský jazyk je prirodzenou súčasťou každého jedného z nás. Jeho ovládanie na najvyššej možnej úrovni by malo byť „alfou a omegou“ každého prekladateľa. Nevypovedá totiž iba o jeho vzdelanostnej úrovni, ale aj o vierohodnosti a kredibilite. Už od príchodu na vysokú školu sme upozorňovaní na budovanie si „dobrého mena“ v profesii, na akú sa pripravujeme. Zvlášť v profesiách, ako je prekladateľ alebo tlmočník, je jeden krok „vedľa“ zruinovaním často dobre sa vyvíjajúcej a sľubnej kariéry. Preto by malo byť v záujme každého jedného z nás dennodenne odstraňovať naše rečové „zlozvyky“ prameniace najmä z nárečí a hovorovej reči.

Z vlastnej skúsenosti viem, že sa to ťažšie koná, ako hovorí. No ak nás majú naše ústa živiť, neostáva nám nič iné, ako našu nespisovnosť napraviť. Ako reprezentantom svojho jazyka aj v zahraničnom prostredí je to našou „psou povinnosťou“. O pár mesiacov si pripomenieme 175 rokov od kodifikácie spisovnej slovenčiny. Jazyk, ako najdôležitejší prvok existencie národa či národnosti je nástrojom, ktorým ľudia prezentovali svoje myšlienky už odnepamäti. Svoj každodenný život „pretavovali“ do piesní, rozprávok či porekadiel, ktoré dnes predstavujú pre nás takmer vedecko-fantastický obraz ich života. Je pochopiteľné, že na vyjadrenie svojich myšlienok ako „jednoduchí“ ľudia využívali prevažne dialekt. Dnes je dialekt braný ako niečo „sedlácke a dedinské“. Neuvedomujeme si však, že na báze dialektu sa formoval aj súčasný spisovný jazyk. Bernolák i Štúr predsa nevychádzali pri tvorbe slovenčiny z nejakých cudzích elementov, ale jazyk budovali práve na „základoch“ nárečia, či už západoslovenského alebo stredoslovenského. Presadzujem a stále budem presadzovať ideu, aby ľudia prestali odsudzovať druhých na základe jazyka a etnickej príslušnosti. Čo je horšie, počuť v Bratislave šarišský dialekt alebo vetu, ktorej prevažný obsah vypĺňajú anglicizmy? Ako večný lokálpatriot a šarišský rodák Vám nemusím odpovedať... Je mi veľmi ľúto, že na Slovensku v rámci akejsi „globalizácie“ nakupovanie vystriedal shopping, horskú túru „tripík do Tatier“ a tak podobne. To už naozaj si nevážime sami seba a materinský jazyk ako neodmysliteľnú súčasť a gro našej kultúry nahradíme niečím cudzím len preto, že je to teraz v móde? Skúsme si predstaviť, čo by nám na to asi tak povedal Štúr. Bol by spokojný? Alebo by sa pri pohľade na názov bystrickej stanice radšej hlásil k Maďarom? Nedajme si to, čo je naše, len tak vziať. Učme sa cudzie jazyky, sú to dvere do sveta, no nezabúdajme, odkiaľ sme. Veľmi by som si prial, aby sme Slovákmi neboli iba v občianskom preukaze, ale skutkami a v prvom rade jazykom ukazovali svoju hrdosť.

Lásku k vlasti a rodnej reči treba pestovať už odmala, preto vštepujme a dôsledne učme deti milovať rodný jazyk ako niečo, čo nám už nikto nikdy nevezme. Azda sme toľko rokov nebojovali za samostatnosť územia i vlastný jazyk len preto, aby sme si ho nechali niekým alebo niečím vziať! Slovenčina je krásna, lebo je naša. Tak, ako sa pýšime Tatrami či bryndzovými haluškami všade po svete, pýšme sa aj jazykom.

Autorom článku je Dominik Gazdič, študent 2. ročníka Prekladateľstva a tlmočníctva na FF UMB.

Zaujal vás tento článok? Dajte vedieť aj vašim známym.